Vážený pán riaditeľ, milé pani učiteľky, milí žiaci!
Tento školský rok bol pre nás všetkých veľmi krátky a svojím spôsobom aj nezvyčajný. Napriek všetkému, čo so sebou priniesol, zostane pre nás navždy výnimočný. Bude to rok, kedy sme prestali byť žiakmi a stali sme sa študentmi. Rok, ktorý uzatvára deväťročnú kapitolu našich životov a posúva nás tak bližšie k prahu dospelosti.
Deväť rokov nie je vôbec málo. Je to kus nášho života, hŕba spomienok, stovky úsmevov, tisícky rozhovorov a nevýslovne veľa zážitkov. Svoju púť za poznaním sme niektorí z nás začali v škole vo Vyšnom Kelčove a niektorí zasa v škole vo Vysokej nad Kysucou. Spomíname na naše prvé pokroky v učení, s ktorými nám v prvom ročníku pomáhali pani učiteľky Kaňaková a Matejová. Boli to naše prvé triedne pani učiteľky, ktoré to s nami nemali vôbec ľahké. Museli nás naučiť nielen písať a počítať, ale aj základné pravidlá správania sa v škole. Ako malí drobci sme aj tak veľakrát tieto pravidlá porušili. No vtedy sme si neuvedomovali, akú neplechu sme našim pani učiteľkám narobili. Vo vyšších ročníkoch si nás pod svoje ochranné krídla zobrali pani učiteľka Lisková, Jurčová, Šeligová, Hoďáková, Dočárová a Olšiaková.
Keď sme boli šiestaci, škola vo Vyšnom Kelčove sa spojila so školou vo Vysokej nad Kysucou. Tak sa stalo, že sme začali písať našu spoločnú históriu. Prvý polrok sa s nami potrápila pani učiteľka Rudinská, ktorá zastupovala našu triednu pani učiteľku Krasulovú. Šiesty ročník bol pre nás zvláštnym ročníkom, pretože sme sa všetci navzájom spoznávali. Postupom času sa medzi nami vytvorilo veľmi silné kamarátske puto. Tešili sme sa na spoločné zážitky, ktorých, veru, nebolo málo.
Keď sa nám v druhom polroku vrátila naša pani učiteľka Krasulová, veľmi sme sa tomu potešili. Bola to naša druhá mama. Vďaka nej boli matematika a chémia vždy zábavné a pútavé hodiny. Prešla si s nami aj našou pubertou a sprevádzala nás aj počas našich výletov a exkurzií. Nikdy nezabudneme na jej úsmev, ktorý jej dokázala vyčariť dobre napísaná písomka alebo diplom zo súťaže. Dokázala nás pochváliť aj rozosmiať. Vďaka nej sa z nás, malých a často neposlušných školákov, stali veľkí, rozumní žiaci, ktorí si naplno užívali posledné chvíle na základnej škole. Vždy, keď sa nás niekto opýtal, prečo ju máme tak veľmi radi, tak sme odvetili: „Pretože je to naša kamarátka, naša druhá mama, naša učiteľka a pretože má štýl.“ Nikdy nezabudneme na jej tenisky, ktoré neunikli pozornosti hádam nikoho z nás. Každý, aj ten najpochmúrnejší deň, nám hneď spestrila svojím zmyslom pre humor.
Teraz naše cesty povedú ďalej za novým poznaním a novou životnou skúsenosťou. Čakajú nás stredné školy, niektorých aj tie vysoké, a ani sa nenazdáme a budú z nás učitelia, architekti, murári či elektrikári. Nech už pôjdeme kamkoľvek, nikdy nezabudneme na týchto deväť krásnych rokov, ktoré sme strávili tu medzi vami a ktoré nás naučili byť lepším človekom.
Lúčime sa teda s Vami všetkými, s pánom riaditeľom, so všetkými pani učiteľkami, s pánom farárom, mladšími žiakmi, pánom školníkom, upratovačkami, hospodárkami aj kuchárkami. Majte sa tu dobre a občas si na nás spomeňte!